Saharské zápisky 4 – Ne-ľahká cesta

Miroslav Fečko 

Saharské zápisky predstavujú môj pohľad na revír Sahara, respektíve presnejšie povedané, moje dojmy, postrehy a názory zozbierané počas navštevovania tohto revíru za posledné roky. Cieľom a zámerom nie je popísať priebeh každej jednej rybačky, ktorú som tam absolvoval, ale pozrieť sa komplexne a cielene na niektoré z vybraných aspektov mojich rybačiek na Sahare za uplynulých päť rokov. 

Opakované návštevy každého revíru sa vo väčšine prípadov nesú nie len v znamení úspechov, neopakovateľných zážitkov a zdolania vysnených úlovkov. Je prirodzené, že prídu aj situácie alebo obdobia, kedy máme skúsenosti skôr negatívne, respektíve, kedy nemôžeme vo vzťahu ku konkrétnemu jazeru sa vyjadrovať len v superlatívoch. Mojim zámerom v tomto ohľade však nie je sa rozpisovať o kritike revíru. Takto to nevnímam. Veď ak by bolo niečo, čo by som naozaj vnímal kriticky, tak svoj obmedzený čas určený na ryby, by som predsa netrávil niekde, kde sa necítim dobre. Skôr sa pozastavím nad niektorými aspektmi rybačiek na Sahare, kvôli ktorým to nebola vždy cesta bez prekážok. 

Skutočná Sahara

Každým rokom, každou opakovanou návštevou revíru Sahara som sledoval, ako sa z vodnej plochy postupne stáva rybársky revír. Je zaujímavé sledovať, ako sa Sahara vyvíja, ako sa mení jej bezprostredné okolie, ako sa do istej miery upravovali a menili miesta na lov. Pamätám si prvé rybačky, kedy v okolí revíru bolo len minimum vegetácie. Mať na lovnom mieste strom alebo krík, na schovanie sa pred neúprosným slnkom bolo spočiatku výnimočné. A práve aj s tým súvisí samotný názov jazera. Skutočne, letné dni bez možnosti schovať sa v tieni pripomínali pobyt na Sahare. 

Každým rokom, vďaka cielenému zásahu a starostlivosti správcov jazera, pribúdala vegetácia. Je až neskutočné vidieť, ako sa príroda dokáže zmocniť prostredia, kde pred nejakým časom nebolo nič. Sahara postupne zarastá a formuje sa do útulného revíru. Čas nezastavíme a rovnako ani nemôžeme predbehnúť prirodzený vývoj. Ak očakávate jazero niekde hlboko v lese, obklopené stromami a zarastené, tak ešte chvíľku vydržte. Aj to raz bude. Aj o to sa príroda postará.

Prebiehajú ťažba  

Vývoj revíru Sahara súvisí aj s tým, že priamo na jazere a v jeho bezprostrednom okolí prebieha ťažba a spracovanie štrku. Návštevník tak zažíva typické zvuky okolia, ktoré súvisia s pracovným režimom. Ráno sa spustia triedičky štrku, neďaleko vidieť premávajúce sa kamióny, bagre a inú techniku. V priebehu dňa možno nevnímame pre rybára rušivé zvuky. Ale až večer, keď celý ten frmol a zhon utíchne, tak až vtedy nastane pokoj. Až v tom momente si vlastne uvedomíme, že zvuky, ktoré sme v priebehu dňa mali niekde v pozadí sa stratili. 

Scenéria okolia Sahary poznačená ťažbou však nejako prirodzene zapadá do konceptu aktuálneho stavu revíru. Západy slnka alebo fotografie s úlovkom v pozadí s násypmi štrku môžu predstavovať trochu iné, nie bežné prostredie a peknú fotografickú momentku.    

V súvislosti s ťažbou štrku sa mi ešte do spomienok ženie jedna konkrétna, vtedy nie celkom príjemná, ale dnes už úsmevná príhoda. Bolo to viac ako tri roky naspäť, kedy som si výber termínu lovu nechal na poslednú chvíľu a pri výbere konkrétneho lovného miesta som už veľa možností nemal. Zvolil som teda miesto, ktoré by za iných okolností zrejme nebolo mojou prvou voľbou. Nevadí, nová skúsenosť, vravel som si. Zvolené miesto malo v tej dobe v pozadí triedičku štrku, ktorá nebola ničím negatívnym. Ťažko som však mohol predpokladať, že presne v ten týždeň, kedy sa na Sahare budem nachádzať, bude mať ťažobná spoločnosť v pláne vyskúšať a otestovať nový mechanizmus na drtenie štrku. Áno, niekoľko metrov za mojím bivakom sa po niekoľko dní zamestnanci snažili spojazdniť a nastaviť techniku, ktorá triedila, lámala a preosievala štrk. Jemný nános prachu na bivaku a aute nebol príjemný. Ohliadnuť sa späť však konštatujem, že bola to jednoducho nešťastná zhoda náhod. Pri ďalších návštevách revíru som už totižto tento stroj nevidel v prevádzke. Nevadí, drtička zostala v pamäti a na fotografiách s úlovkami, ktoré sa mi na danom mieste podarilo uloviť.      

Výber miesta vopred

Ne-ľahká cesta v prípade návštev revíru Sahara je z môjho pohľadu spojená aj s tým, že každú rybačku si musíme relatívne dlhodobo dopredu plánovať. Ako som už v inej časti tohto seriálu spomínal, dostať sa na Saharu pre mňa znamená cestu trvajúcu minimálne 7 hodín. A tak prípadná víkendovka, alebo vychádzka práve vtedy, keď sa uvoľní nejaké miesto na lov, nie sú pre mňa schodné. Rezervovanie termínu lovu, plánovanie vychádzky a voľba konkrétneho miesta na lov nie sú vždy pre efektívnosť rybolovu tie najlepšie faktory. Pri plánovaní dlho dopredu je potrebné brať do úvahy množstvo faktorov, ktoré sa ale netýkajú len rýb, ale ktoré súvisia aj s pracovnými povinnosťami doma. Predstavuje to hru s množstvom premenlivých faktorov. 

Obdobia bez záberu

Revír Sahara, ako súkromný revír s relatívne veľmi dobrou osádkou rýb z pohľadu ich množstva a aj veľkosti, možno môže naznačovať, že si tam vždy a za každých okolností do sýtosti zachytáme. Nemali by sme sa ale nechať oklamať týmto zdaním. Sahara, rovnako ako mnoho iných často navštevovaných revírov vyžaduje od rybára aktívny prístup a snahu technicky dobre zvládnuť rybolov. 

Obdobia bez záberu sú na Sahare rovnako bežné ako aj inde. Letné obdobia s vysokými teplotami a nižšou aktivitou rýb sú výzvou. Jar a jeseň nás zase môžu prekvapiť náhlymi zmenami počasia, ktoré na niekoľko dní dokážu ryby zastaviť, kým sa na zmenené podmienky neadaptujú. Niekedy si urobíme rezerváciu na miesto, ktoré z pohľadu aktuálnej okolitej teploty, smeru vetra alebo pod inými vplyvmi nebudú tou časťou revíru, kde by sa ryby zdržiavali vo väčšom počte. Neočakávajme teda bezproblémový priebeh, vychádzajúc len z toho, že veď na Sahare je dostatok rýb. Každá rybačka, každá vychádzka a každý deň lovu od nás vyžaduje maximum úsilia.    

Nie len pri rybačkách, ale aj v bežnom civilnom živote mimo rýb platí, že niekedy to ide lepšie, inokedy zase horšie. No vždy, z dlhodobého hľadiska nám aj tie neľahké cesty prinesú dôležité a neopakovateľné skúsenosti, vďaka ktorým sa posunieme dopredu, ktoré nás niečomu naučia, kvôli ktorým si budeme vážiť a ceniť každý úspech. Sahara sa zaiste nemusí každému pozdávať. Všetci od rybačiek a revírov očakávame niečo iné, respektíve každému z nás sa pozdáva iný druh revírov.

Mojim cieľom nebolo a ani nie je presvedčiť čitateľa o návšteve revíru Sahara. Snahou bolo prostredníctvom série článkov „Saharské zápisky“ zdieľať moju vlastnú a osobnú skúsenosť so začiatkami lovu na Sahare, s pozitívami, s úskaliami, s mojím vnímaním premien a vývoja na revíri. Sahara bude o niekoľko rokov opäť o niečo iná, ako som ju popísal. Dnes možno niekoho nezaujíma, neskôr ale jej brehy objavia opäť ďalší noví rybári. Už teraz sa osobne teším na to, čo bude a čo príde.